Postoj pri stole bratislavských pisárov

Strávili sme tri pracovné dni v troch bratislavských redakciách. Sledovali sme, ako sa za osem hodín pri monitore mení postoj, dych a tempo. Bez tabuliek — len s pozorným zápisníkom.

Bratislava. Prvé pozorovanie sa odohralo v Ružinove, v menšej online redakcii, ktorá publikuje denné spravodajstvo. Šesť ľudí, šesť stoličiek, štyri okná. Ráno vyzerá pokojne: každý si vyloží kávu vedľa monitora a začne čítať e-maily. Asi po štyridsiatich minútach sa však priestor zmení. Krky sa naklonia, ramená sa zdvihnú o pár milimetrov a dych sa zúži. Telo si nevypýta pauzu, len sa prispôsobí tomu, čo žiada obrazovka.

Prvý priestor: tichá redakcia v Ružinove

Editor Marek Šebok, ktorý tam pracuje šiesty rok, hovorí, že sa pred dvomi rokmi spolu s kolegyňou rozhodli zaviesť „hodinový reset“: každú celú hodinu vstanú a prejdú jeden kruh okolo stola. Žiadny iný cieľ. „Spočiatku to bolo trápne, lebo všetci sme vstávali naraz a vyzeralo to ako produkčný balet. Po dvoch týždňoch sme si na to zvykli a teraz si to nevšímame.“

Z pozorovania je vidno, že hodinový reset neodstráni svalové napätie, ale zníži jeho amplitúdu. Krk sa po prechádzke vráti do menej naklonenej polohy. Ramená sa pustia o pár stupňov. Po druhej a tretej zastávke sa to znova zhromaždí, ale telo vie, že sa o hodinu dýchne.

Druhý priestor: Spaces Pribinova

V našej vlastnej redakcii pristupujeme k veci inak. Máme jeden stojací stôl a tri klasické. Stojací nie je trofej — je rotujúci. Každý deň pri ňom stojí niekto iný. Zuzana Kollárová, šéfredaktorka, hovorí, že kľúčové je vlastne presúvanie pracovnej kazety: laptop, externý monitor, klávesnica. „Keď si raz za dve hodiny prenesieš celú zostavu, telo sa naťahuje samo. Nepotrebuje cvik, potrebuje úlohu.“

Päť mikro-pohybov, ktoré spolu fungujú

• Otáčanie pliec pri zapínaní stojacej lampy ráno.
• Mierne predklony pri otváraní okna pred poradou.
• Krátky kruh okolo stola po každom mailovom „pošli“.
• Stiahnutie lopatiek pri prvom doložení vody do hrnčeka.
• Pohľad mimo monitora ku knižnici pri každom dlhšom odsekoch.

Nič z toho nie je cvik. Sú to úlohy, ktoré sa pripoja na inú činnosť. Práve preto sa nestrácajú v zhone.

Tretí priestor: novinárska kancelária na Mickiewiczovej

Tretí deň sme strávili v staršej kancelárii na Mickiewiczovej, kde pracuje tím dvojjazyčnej kultúrnej redakcie. Strop je vysoký, okná veľké, no stoličky pochádzajú z deväťdesiatych rokov. Kompromis je viditeľný: ľudia tam ostávajú, aj keď je telo unavené, lebo priestor má atmosféru. Redaktor Andrej Pribiš, ktorý spolupracuje s Rovnik pri sekcii Spánok, povedal niečo prosté: „Nepoznám lepšiu kanceláriu na sústredenie a horšiu kanceláriu na chrbát.“

Rozhodli sa preto pre netradičný kompromis. Raz za hodinu si dvojica sadne na drevenú lavicu pri okne na desať minút. Nepracujú. Pozerajú sa von. Pretínajú deň. Ramená si oddýchnu, hoci stolička za nimi je naďalej stará.

Čo si z troch dní odnášame

Žiadna z týchto redakcií nemá ergonomické divadlo. Nikto nepoužíva karty pohybu, podložky proti gravitácii ani aplikácie, ktoré upozorňujú na to, že je čas vstať. Všetky majú niečo jednoduchšie — krátku úlohu, ktorá sa pripája na existujúcu činnosť. Tým je ťažšie zabudnúť, lebo sa to neviaže na vôľu, ale na rutinu.

Tri pravidlá, ktoré sme si v Draxe potvrdili

1. Postoj sa nemení samotnou výškou stoličky. Mení sa tým, ako často ju opúšťame.
2. Mikro-pohyby pripojte k mikro-úlohám. Otáčanie pliec pri lampe, predklon pri okne, vďaka tomu sa nestratia.
3. Krátka prestávka nie je oddych. Je to interpunkcia, ktorá oddelí dve veľké vety dňa.

Otázka pre redakciu

Záver tejto reportáže nie je odporúčanie. Je to otázka, ktorú v Draxe odporúčame položiť kolegom: „Aký jeden malý pohyb si pripojíš k svojej najbežnejšej činnosti tento týždeň?“ Odpovede čítame v editorskej schránke.

Reportáž odráža pozorovania troch konkrétnych redakcií v máji 2026 a nie je univerzálnym návodom na úpravu pracovných návykov.